Nadšenec fyziky a astronómie zo Zvolenskej Slatiny

Kedy si sa prvýkát stretol s astronómiou a čím ťa zaujala?

Ja mám s astronómiou v podstate dve resp. až tri stretnutia. 

Ako malému pastierikovi mi doma povedali: „Húsky a kravičky môžeš zháňať domov len vtedy, ak vidíš na nebíčku aspoň jednu hviezdičku.“ Veruže neraz mi bolo tam aj dlho a tak som hľadel na to nebíčko, že som si išiel oči vyočiť, aby som už konečne nejakú tú hviezdičku tam uvidel a mohol ísť domov. A tak som prichádzal domov veruže už za tmy. 

Ďalej ako chlapec som videl kométu. Pohybovala sa po oblohe a mne sa zdalo, že počujem akúsi tichú, zvláštnu a veľmi príjemnú hudbu. Dnes viem, že to bola kométa C/1956 R1 (Arend–Roland) a myslím si, že jej zjav sa mi veľmi hlboko vryl do podvedomia.

No a posledným z tých najprvších, podľa mňa rozhodujúcim stretnutím sa s astronómiou bolo moje prvé pozretie sa na Saturn s jeho nádhernými prstencami cez ďalekohľad nášho pána farára Štefana Ondrušeka. Začal som si čítať astronomické knihy, skonštruoval som si triquetrum a snažil som sa s ním odmerať vzdialenosť Zem - Mesiac. Výsledok bol síce žalostný, ale bol.

No a čím ma astronómia zaujala? Keď sa obzerám späť, tak si myslím, že to bola jej veleba, tajomno a samozrejme tak neprehliadnuteľná krása trblietajúcich sa hviezdičiek nad nami. Ono v podstate ma to drží dodnes, lebo ja tak strašne rád pozerám na hviezdy plávajúce ponad štrbinu mojej hvezdárne, že sa ani nejdem zohrievať či schovať do tepla, keď je zima. 

Očarenie hviezdnou oblohou automaticky neznamená, že sa niekto stane profesionálnym astronómom. Čo bolo rozhodujúcim momentom, že si sa prihlásil na štúdium astronómie?

Isteže. No na druhej strane, keď sa vraciam vo svojich spomienkach späť, tak si myslím, že ja som vlastne kvôli astronómii šiel vôbec na vysokú školu. Totiž v čase môjho detstva a mladosti, aspoň v prostredí, v ktorom som ja vyrastal, bolo dobré a žiadúce, mať čím skôr "chlieb v rukách". To jest, vyučiť sa napríklad nejakému remeslu, za sústružníka, frézara či zvárača, začať si tým čím skôr zarábať na živobytie, oženiť sa a pokojne si žiť. Ja som bol ozaj tou astronómiou jednak zaujatý a jednak som vedel, či skôr tušil, že ak sa jej chcem venovať, musím ísť tak, ako sa to vtedy a tam hovorilo "do škôl". Preto som sa prihlásil na vtedy existujúce SVŠ, Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu do Zlatých Moraviec. Zasa som mal len šťastie, lebo to bola vynikajúca škola s vynikajúcimi profesormi, ktorí mi veľmi veľa dali. Po jej skončení som šiel, v podstate zasa len kvôli astronómii, vtedy na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy na štúdium matematiky a fyziky. No na štúdium astronómie som sa hneď neprihlásil. Nebola jednoducho v ponuke. Tomu najbližšie bola teoretická fyzika.

No môj kamarát Milan Lapin, dnes profesor klimatológie, vedel o mojich snoch a vybavil mi vtedy u docenta Siráňa, že ma prijme na odbor, ktorému on vznešene hovoril "space physics". Samozrejme už som bol študentom teoretickej fyziky a vtedajší prodekan univerzity si myslel, že sa chcem vykrútiť zo štúdia teoretickej fyziky, teda mi dal podmienku, ak, tak áno, ale onú space physics iba externe, či individuálne. Samozrejme po tzv. normalizácii sa z toho vykľula iba obyčajná astronómia a meteorológia, ale ja som musel až do deviateho semestra zdolávať skúšky z oboch odborov. Vtedy som presvedčil kompetentných, aby mi dovolili robiť diplomovku len z astronómie a to u Dr. Štohla, čo tiež považujem za svoje životné šťastie.

Nebolo to ale len tak. Napríklad sme museli šrotiť z Landau - Lifšic, Kurz obščej fyziky. Tieto knihy mám dodnes odložené a ich štúdium ani po tých rokoch mi nerobí nijaké problémy. Na teoretickej fyzike boli ale skvelí profesori, ktorí mali k astronómii ozaj blízko. Fišer, Chrapan a najmä Vanovič. Učil ma aj pán profesor Končok, skutočne, ak nie svetová, tak určite európska kapacita. No a postupne som sa zoznamoval s pre mňa velikánmi, Bochníček, Paľuš, Hajduková, Kresák, Štohl, Hajduk. Nech to prosím neznie ako sentiment, ale tým rozhodujúcim momentom pre mňa, malého miništrantíka, ozaj bolo pozrenie sa na nádheru Saturna u už spomínaného nášho pána farára a ostatné si myslím, že bolo len šťastie, alebo obyčajný osud.

PAMÄTÁŠ SA NA SVOJU PRVÚ ASTRONOMICKÚ KNIHU? 

Neviem presne, ale myslím si, že to bola brožúročka od Pereľmana: Pútavá astronómia, ktorú som si z akéhosi sentimentu neskôr zohnal a mám ju doteraz. No a potom to boli Bochníčkove a Sloukove "Hvězdné večery", na ktoré dodnes nedám dopustiť. 

Kto bol tvojím vzorom v začiatkoch, kto ťa najviac inšpiroval? 

Jednoznačne si dovolím tvrdiť, že mojím vzorom bol Dr. Štohl a myslím si, že prof. Kresák ma najviac inšpiroval. Inak, samozrejme nesmierne som si ich vážil a vážim si ich aj doteraz, samozrejme včítane Antona Hajduka.

Mal si počas štúdia predstavu, čomu sa chceš venovať po skončení vysokoškolských štúdií, ktorá oblasť astronómie ťa lákala?

V prvých dvoch ročníkoch mi išlo jednoducho o prežitie. Škola to bola ťažká, veď nás začínalo okolo 530 študentov a končili sme devätnásti! Toto nielenže sa dnes nevidí, ale je to asi aj neuveriteľné. Ja som sa vždy snažil urobiť skúšky do konca skúškového, teda pred letom. Tak aj bolo v druhom ročníku, keď sme si volili tzv. špecializáciu. Ja som si zvolil teoretickú fyziku v nádeji, že sa budem venovať kozmológii. 

V roku 1971 si ukončil VŠ a tvojim pracoviskom sa stal AsÚ SAV a observatórium na Skalnatom Plese. S akými očakávaniami si tam nastupoval?

Nastupoval som s predstavou, že sa budem venovať vede, konkrétne tej kozmológii, ktorej som sa venoval aj v diplomovke. V prvý deň nástupu do práce mi môj vedúci dal podlepovať páskou roztrhané listy z Bečvářovho Atlasu coeli. Samozrejme som to robil, no prišiel o trochu starší kolega a spýtal sa ma čo robím. Keď to videl, povedal, nechaj to tak a venuj sa napríklad teórii vnútorných štruktúr hviezd. A tak aj bolo. 
Mal som ísť dokonca túto problematiku študovať do Moskvy k istej Dr. Masevičovej. Už vopred som sa zoznámil s vtedy mladými vedcami Jungelson a Tutukov. Dnes slávnymi profesormi. Po márnych rokoch čakania som začal s dizertáciou doma a len tak mimochodom spomeniem, že keď som neskôr stretol Dr. Masevičovú, ona mi tvrdila, že všetky potrebné dokumenty oni poslali na Slovensko. Pátral som v Akadémii no tam nikto o ničom nevedel. Dokumenty sa podľa mňa jednoducho záhadne stratili. Dizertáciu som si dokončil už po odchode z Astronomického ústavu a v tej súvislosti mi nedá nespomenúť hodnotenie, ktoré sa mi dostalo v tomto smere od istého vtedajšieho koryfeja na ústave. Citujem doslovne: "Počuj, ty si sem chodil a chodil. My sme si mysleli, že tú dizertáciu nikdy nedokončíš a zrazu si prišiel s tým, že je to hotové. Všetkých si nás prekvapil." 

V tom čase už pominula sláva observatória po objavoch komét, úspešní lovci až na jednu výnimku boli preč. Aká tam bola situácia?

Skupina okolo prof. Kresáka bola v závetrí v Bratislave. Milan Antal sa chudák v malej kupole snažil zo všetkých síl. Slniečkari mali svoj koronograf a pripravovali sa na prvú expedíciu za zatmením Slnka do Nigeru. No a v stelárnom oddelení, kde som pracoval, sme vlastne my mladí robili technikov na fotometrii. Ešte že sme mali kontakty na Ondřejov. Ja som začal rozbiehať počítačové zabezpečenie ústavu. Bol som nútený chodiť na počítač TESLA 200 do Košíc osobným vlakom ! Pripravil som pôdu pre príchod počítača EC 1010 na ústav a ten vlastne z tejto mojej práce žil v tomto smere myslím si že ešte najmenej desať rokov. 

Nechcem nikoho obviňovať, no keď na vec pozerám z odstupom viac ako štyridsať rokov, tak musím o tej biede hovoriť. Opäť zdôrazňujem, že nie preto, aby som sa žaloval alebo kohokoľvek obviňoval. Všetko je to za mnou a ozaj hovorím "Sine irá et studio." Žiaľ s tou "biedou" sa stretávame aj dnes a to nie na pôde nejakých kopáčov kanálov pre telefónne káble, ale aj a predovšetkým na akademickej a na tzv. vedeckej pôde. Žiaľ. Starí páprdovia hľadia aj dnes na mladého človeka ako na konkurenta, nie ako na niekoho, kto bude pokračovať v ich diele. Celkove však zhrniem, že aj keď spoločenská situácia bola aká bola, vedecká situácia bola tvorivá. 

A k tým "lovcom komét". Podľa mňa, keby sa bolo čo len trochu investovalo do techniky a neostalo sa pri úbohých binárikoch, sláva Skalnatého Plesa nemusela skončiť s odsťahovaním sa Kresákovej skupiny do Bratislavy. 

Keď spomíname lovcov komét, Milan Antal vraj veľmi túžil nadviazať na slávne objavy observatória, ale nepodarilo sa mu to. Jeho "parketou" bolo pozorovanie planétok. Kedy hľadal kométy a ako? 

Pozorovanie planétok bolo podľa mňa Antalovou pracovnou náplňou. Myslím si. No vídaval som občas Antala prehliadať nadránom východný horizont. Inak podľa mňa mu o vlások ušiel veľký objav. Totiž „astrometroval“ dráhu Pluta a niektoré pozície mu neboli na priamke. Tie vylúčil. Dnes vieme, že Pluto má Charona a že asi šlo o pohyb Pluta okolo spoločného ťažiska. Ono život si vie s človekom ozaj zahrať. No tak či tak, podľa mňa Milan Antal bol veľký človek. Možno by aj stálo za to tieto platne nájsť, ak vôbec ešte existujú a znovu to premerať. Aspoň z úcty k Antalovi. 

Napokon tvoja kariéra na Skalnatom Plese trvala krátko, len do roku 1977. Na rozdiel od iných, ktorí skončili na ústave rozhodnutím nadriadených, ty si sa rozhodol odísť sám. Čo ťa k tomu priviedlo a bolo to ťažké rozhodovanie? 

Rozhodnutie to bolo ťažké, preťažké. No keď sa prideľovali byty pre ústav, s ich prideľovaním Dr. Pajdušáková čachrovala a za prísľub postavenia chaty na Liptovskej Mare, kde dodnes žiadne chaty našťastie nestoja, ma z poradovníka "vyšachovala" tvrdením "Dr. Bahýl je silne nábožensky zaťažený a nosí krížik pod košeľou. Z tohoto hľadiska je pre ústav neperspektívny a nemáme záujem, aby mu bol pridelený byt." 

Pamätám si presne, že v deň mojej poslednej služby sme spolu s Jožkom Žižňovským sedeli na betónovom múriku pri lanovke, žialili sme nad tým, že sa rozchádzame a spolu sme konštatovali, že ubehne veľa rokov, kým sa my znovu stretneme. A ozaj, prešlo ich spolu tridsať, dlhých, predlhých tridsať rokov!!!

No odísť chceli vacerí. Ja som mal výhodu, nebol som tzv. vylúčený straník a že som ovládal programovacie jazyky (Algol, Fortran, Cobol) a bol som teda schopný sa zamestnať v priemysle. Zdôrazňujem, že za viac ako trojnásobný plat, ktorý som mal na ústave a to aj len vtedy, keď som odpracoval polovicu pracovnej doby ako technik na Skalnatom Plese a manželku som nechal v Lomnici s dvomi malými deťmi v jednoizbovej drevenici so záchodom a kúpeľňou spoločnou pre tri takéto rodiny. Vo fabrike som hneď k onému platu dostal trojizbový byt, miesto pre manželku a samozrejme ihneď, ako sa to ukázalo vhodné, aj miesto v škôlke a v jasliach pre deti. Žiaľ, vtedajší páprdovia, ktorí riadili akadémiu si toto už prečítať nemôžu. Nie sú medzi nami, no môžu si to prečítať tí terajší, ktorým, súdiac podľa ich činov, na mladých ľuďoch, na mladých vedcoch záleží asi tak ako na lanských snehoch.

Keď som v tej drevenici videl, že synovi už trčia nožičky z postieľky a dcérka musela spávať spolu s nami na našich manželských posteliach, lebo sme jednoducho nemali inde miesto, bol som veľmi nešťastný. Žiaľ, nenapadlo mi kúpiť si v niektorej okolitej dedinke domček a zveľadiť ho. No v tom čase som raz u svokrovcov pred susedom rozprával, ako mi je. On mi povedal "Vykašli sa na nich. Prídi ku nám do Podpolianských strojární a my ti aj plat zvýšime a aj byt ti dáme." A tak aj bolo. Dostal som hneď trojizbový byt v Detve na sídlisku a viac ako trojnásobok platu, čo som mal na Ústave! Sociálne som sa zaistil, postavil som dom, no s astronómiou som sa nerozlúčil. Ešte do roku 1986 alebo 8 som publikoval práce z astronómie a to samozrejme v prestížnych časopisoch. 

No a ešte k ťažkosti toho rozhodnutia. Je už odvtedy 40 rokov, čiže všetko mohlo prebolieť. No pred časom, keď moje vnúčatá a deti pri náhodnej návšteve Tatier chceli vidieť, kde som to vlastne pracoval, tak som sa na tú hvezdáreň prepašoval. Myslel som si, že im len dačo ukážem a vypadnem. No len čo som tam otvoril ústa, pustil som sa do neutíchajúceho náreku. Vydesení hostitelia pribehli s borovičkou, naliali do mňa tri poldecáky a to ma trochu uspokojilo. 

Ako a čím sa živil vyštudovaný astronóm v nasledujúcich rokoch? 

Spočiatku, vo fabrike, som sa živil programovaním. Ľudí, ktorí vedeli programovať, bolo vtedy nielen na Slovensku, ale najmä po našich fabrikách ako šafranu. A ja som ovládal Asssembler, Algol, Fortran a Cobol. No a roky na teoretickej fyzike mi tiež nesmierne pomohli. Neskôr, keď som bol na VUS Praha, som dostal za úlohu vybudovať matematický model dopravy v rezorte spojov. Tento model som bol špeciálne predstavovať na Ministerstve spojov v Prahe. Model bol prijatý, no potom prišla tzv. nežná revolúcia a zmenili sa nielen vstupné parametre modelu. 

V roku 1990 si nastúpil na Technickú univerzitu (TU) vo Zvolene ako technik na počítače. Časom si postupoval na vyššie a vyššie pozície. Ako napredovala tvoja pracovná i vedecká kariéra?

Zasa som mal len šťastie. Totiž moju diplomovku vysoko ocenili a navrhli mi ju hneď aj ako doktorskú prácu na tzv. malý doktorát (RNDr.). Ja som ten doktorát stihol ešte pred nástupom na Ústav. Ja som s tým prišiel rovno zo školy. To vtedy nieže nebolo jednoduché, ale bolo to aj veľmi vzácne, či až výnimočné. Moji učitelia vydumali, že najlepšie to bude zastrešiť, t.j. urobiť u prof. Vanoviča v odbore Teória vyučovania vysokoškolskej fyziky. Som na to veľmi hrdý, zvlášť preto, že to bol prof. Vanovič a ja som sa takto stal aj jeho žiakom a pri nástupe na TU vo Zvolene, na katedru fyziky som mal vlastne úplné vzdelanie. 

Stal si sa vysokoškolským pedagógom a na škole si bol 24 rokov až do odchodu do dôchodku. Aké predmety si prednášal?

Vyučoval som toho dosť po všetkých fakultách, v bakalárskom, inžinierskom a aj v doktorandskom stupni. Boli to predmety s nasledovnými názvami „Stavebná fyzika“, „Fyzika pre ekológov“, „Fyzika pre lesníkov“, „Fyzika pre inžinierov“, „Metodológia vedeckej práce“, „Vybrané aplikácie matematickej štatistiky“, „Programovanie v C++ Builder“ no a môj najobľúbenejší predmet, ktorý bol síce len voliteľný, ale pre veľký záujem študentov som ho prednášal ako v zimnom, tak aj v letnom semestri a na prednáškach som mával tak okolo osemdesiat(!) študentov „Filozofické skúmania vývoja Vesmíru“ Tento predmet ma vlastne s astronómiou spájal ozaj celých dvadsať rokov. V tie prvé roky som sa totiž musel prepracovávať z pozície technika na pozíciu učiteľa.

Z akej pozície si odchádzal z univerzity? 

Odchádzal som z pozície učiteľa, v hodnosti docenta. Svoje predmety som rozdal mladším. Dnes sú to už docenti, občas medzi nich prídem, vítajú ma s jasotom, urobia mi kávu, ja ju vypijem, podebatím, poteším sa a idem preč so slovami „Čo aký vzácny je hosť, za päť minút ho je dosť.“ 

Okrem prednášania si vytvoril počítačový tomograf pre dendrológiu. Čo to vlastne bolo a načo slúžilo? 

Bolo to zariadenie na skúmanie zdravotného stavu a vnútorných štruktúr dreva (praskliny, hniloba, ročné kruhy) a samozrejme rastlých stromov teda takých, ktoré ešte rastú v lese, čiže ako sa hovorí, sú ešte na koreni. Celkove som spolu so svojimi študentami skonštruoval päť typov týchto tomografov. Ozaj to predstavovalo svetovú špičku v tomto smere a dovolím si pochváliť sa tým, že ma pozývali na konferencie reštaurátorov a tam som propagoval rentgenografiu a počítačovú tomografiu v reštaurátorskej praxi. Odvtedy je určite už viac ako desať rokov a keďže sa ešte stále venujem aj dendrochronológii, viem a som šťastný, že počítačová tomografia už v tom reštaurátorskom výskume zdomácnela. Nedávno som takto určoval vek sošky Madony s dieťaťom a keďže dokázateľne polychrómia bola zo 16-ho storočia, ja som zo štruktúry dreva určil, že drevo je z roku 1280. Čiže dokázal som, že ide o veľkú vzácnosť, hodnú mimoriadnej ochrany. 

S profesionálnou astronómiu si skončil, keďže ťa nedokázala uživiť, ale na svet hviezd si vôbec nezanevrel. Ako si sa jej venoval po odchode zo Skalnatého?

S profesionálnou astronómiou som sa síce rozlúčil, no ako som už spomínal, publikovať som neprestal. Takže ja som s astronómiou vlastne neskončil. Na vlastný život sa nedá zanevrieť. Astronómii som sa venoval súkromne. Dokonca istí koryfeji z Tatier mi poslali prípis, že moje práce sú nekvalitné a že ich teda nesmiem podpisovať ako V. Bahýl Astronomický ústav SAV. Preto som ich podpisoval V. Bahýl, Zvolenská Slatina a verte, neverte, doteraz mám kdesi odložené listy od tých, ktorí moje práce čítali s otázkou, kto ste vlastne a kde pracujete, keď publikujete takéto vedecké práce. Je to komické a tristné zároveň. No a spomínam si, že vtedy z Podpolianskych som si vymyslel, že pôjdem na vedeckú konferenciu do Talianska. Šiel som si zažiadať tzv. devízový prísľub. Keď som im povedal, načo to chcem, čuduj sa svete, povedali „Dobre. Prečo by sme my nemohli podporiť vedu.“ Na tomto mieste zdôrazňujem, že to boli jednoduchí ľudia, nie akademickí koryfeji odpredu a odzadu olepení titulmi, ako krava lajnom. 

Postupne si rozširoval svoje prístrojové vybavenie na pozorovania, až si dospel k nápadu postaviť si vlastnú hvezdáreň. Kedy a prečo si sa takto rozhodol?

V istom čase som počítal model požiaru v strojovni Atómovej elektrárne Mochovce. Model bol prijatý a škola zaň dostala 1,8 milióna SK. Ja som tak ako vždy aj teraz šiel cez školu, aby nebolo, že kradnem a hádžem si prachy len na svoj vačok. Naviac všetky takto dostupné prostriedky som venoval na vedecké účely, na vývoj počítačových tomografov na snímanie rastlých stromov. No povedal som im „Ľudia moji, ale mohli by ste mi dať za toto nejakú odmenu“. Dali mi a ja som si za to kúpil Celestron 9,25“. Ten som mal v komore a vždy, keď som chcel pozorovať, som ho musel z tej komory vyteperiť von a adjustovať. To mi niekedy trvalo tak dlho, že ma až prešla chuť na pozorovanie. Preto som sa rozhodol, že pre ten ďalekohľadík si musím postaviť niečo solídne. Nie len takú búdu z dosák. 

Zrejme to nebola jednoduchá cesta. Koľko času ubehlo od nápadu až po slávnostné otvorenie?

Toto šlo rýchlo, asi pol roka, v roku 2009. Kamaráti robili zadarmo. Platil som len materiál. Samozrejme bola vždy tak, ako sa po slatinsky hovorí „opater“. Káva, pivko, obedík a večera. 

Na svojej hvezdárni, nazvanej po vnučke „Júlia“, vítaš exkurzie a pomáhaš im nahliadnuť do tajomstiev vesmíru, okrem toho pravidelne pozoruješ planétky a premenné hviezdy a získavaš vedecky cenné údaje. Čo je pre teba väčším potešením, ukazovať návštevníkom krásy vesmíru alebo získaná svetelná krivka asteroidu? 

Jój, to je veľmi ťažké odpovedať. Oboje robím podľa mňa rovnako rád. Ozaj. V prípade detí je človek vlastne rozsievačom. Rozsievame do detských dušičiek semienka túžby po poznaní. Nepochybujem, že raz vyklíči a prinese úrodu. No rovnako nepochybujem, že žať ju bude niekto iný. Ale tak to má byť. Na sveteľných krivkách nielen asteroidov, ale aj premenných mi záleží. Predstavujú pre mňa výzvu, či aj v pokročilom veku som schopný ešte robiť špičkovú vedu.

Mohol to byť pekný darček k Tvojim 70-im narodeninám, ale prišlo to presne o rok skôr. Bola po tebe pomenovaná planétka (471109) Vladobahýl. Čo ti prebehlo hlavou, keď si sa to dozvedel?

Áno, bolo. Bol som tak dojatý a prekvapený, že som nemyslel vôbec na nič, iba ak, tak na to, ako zadržím slzy dojatia. I keď podľa mňa slzy nie sú hanbou. 

Tvoj syn Vladimír už vyše 15 rokov pracuje v Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN) v Ženeve. Akoby syn napĺňal sen svojho otca o štúdiu kozmológie. Uspieť v takej inštitúcii zrejme nebolo jednoduché, ako sa mu to podarilo? 

Verte neverte, nikdy som nemal sen, aby ktokoľvek, či už dieťa alebo vnúča šlo ako sa tomu hovorí v mojich šľapajach. Ani ja som nešiel. Môj otec bol stolár. Viem si síce všetko spraviť, ale stolárom som sa nestal. No ja som dbal a to dôsledne na vzdelaní svojich detí. Samozrejme podľa ich výberu. Syn chcel byť elektroinžinier, tak sa ním aj stal. Uspieť v CERN-e a stať sa tam tzv. kmeňovým zamestnancom, nie stážistom, nebolo a ozaj nie je jednoduché. Nuž podarilo sa mu to súhrou viacerých dobrých zhôd okolností. Vyštudoval špičkovú školu, ostrohy získal v Dánskej akadémii vied a šesť rokov tam pracoval ako stážista až sa prepracoval k tzv trvalému miestu. Veruže boli za tým roky práce, kým sa mu to podarilo.

Som samozrejme na svojho syna hrdý, no ešte viac na moje milované vnúčatká, jeho dcéry Vandulku, Olíviku a Sofinku. Tie mi kreslia vesmírne obrázky a z papiera mi robia kozmické lode. Lode si zavesím pod hradu vo hvezdárni a obrázky si dávam zarámovať. 

Si veľkým znalcom Biblie a súhlasíš s tvrdením, že by sme v Biblii nemali hľadať súlad so súčasným vedeckým poznaním. Čo by mal dnešný človek v „knihe kníh“ hľadať, bez ohľadu či má 15, alebo 70 rokov?

Raz takýto "súlad" hľadal istý slovutný pán profesor. Ja som mu otvorene a do očí povedal, že hlása bludy. Žiaľ, urazil sa. Knihu kníh treba podľa mňa brať v celosti, nevytrhávať z nej! Ja Ju beriem do rúk pravidelne, začítam sa do niektorých častí hádam aj stokrát a hľadám tam pokoj. Najkrajšia je pre mňa tzv. Veľpieseň lásky z prvého listu apoštola Pavla Korinťanom. 

ČO BY SI PORADIL MLADÝM ZÁUJEMCOM O ASTRONÓMIU, KTORÝM NEPOSTAČUJE PÚHY POHĽAD NA HVIEZDNU OBLOHU, ALE CHCELI BY POVÝŠIŤ SVOJU ZÁĽUBU NA VEDECKÚ KARIÉRU?

Kdesi v Starej zmluve je text "Nespoliehajte na svoje kone a bojové vozy, ale spoliehajte na Hospodina". Dnes, keď nielen v astronómii, ale vlastne v celej vede sa naháňajú citácie, si treba jasne, prejasne uvedomiť, že je to "márnosť nad márnosť a zhon za vetrom". My, nie profesionálni astronómovia máme úžasnú výhodu. Síce aj nás každá citácia poteší, ale my to nepotrebujeme, my pracujeme pre radosť.Takže: 
"Nespoliehajte na svoje karenty a citácie, ale spoliehajte na systematickú, dlhodobú a cieľavedomú VLASTNÚ prácu."

Zvolenská Slatina - Nové Zámky, Slovensko, 19.05.2018

Vladimír Bahýl (*1948), bývalý pedagóg Technickej univerzity vo Zvolene, astronóm a popularizátor. Venuje sa pozorovaniu premenných hviezd, planétok a komét, vo svojej hvezdárni "Júlia" vo Zvolenskej Slatine. Okrem toho sa zaoberá aj počítačovou a dopplerovskou tomografiou obálok tesných dvojhviezd. 
Planétka (471109) Vladobahyl bola pomenovaná na jeho počesť. Žije s manželkou vo Zvolenskej Slatine, má syna a dcéru. 

Převzato: http://www.skaw.sk/