Úvodní strana  >  Články  >  Ostatní  >  Moje setkání s astronomií (6): Zuzana Sobotková

Moje setkání s astronomií (6): Zuzana Sobotková

Zuzana Sobotková
Zuzana Sobotková
Puberta je velmi ošidný věk. Člověk se během něj může dostat do vážných potíží, vydat se nesprávným směrem a žel si i dost ublížit. Přichází první vážná zklamání, první rozčarování, ale i první hlubší vnímání světa okolo nás. Těžko říct, či to mají v pubertě horší dívky či chlapci. Dnešní šestý díl našeho seriálu poprvé obohatí příběh ženy. Že mohou být ženy astronomky, již není žádným tajemstvím. Ale že se z pubertálního živoření až k astronomii dostat, to už není tak obvyklé a známé. Své nám o tom poví Zuzana Sobotková.

Mgr. Zuzana Sobotková roz. Fischerová (* 20. listopadu 1987, Myjava, Slovenská republika) vystudovala Fakultu matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislavě. Je předsedkyní Slovenského zväzu astronómov amatérov, který letos oslavil 40. výročí od svého vzniku. Zuzana se též věnuje pozorování proměnných hvězd jako členka Sekce proměnných hvězd a exoplanet ČAS. Mimo odbornou činnost je popularizátorkou astronomie, a to jako spulupracovnice Oddělení pro styk s veřejností AÚ při ČAV v Ondřejově a externí redaktorkou Českého rozhlasu Leonardo i několika populárně vědeckých časopisů.


Keď ponocovať, tak na hvezdárni

Od malička som bola až príliš zvedavé decko. Rozprávať som sa naučila skoro a tak som svojimi nekončiacimi otázkami unavovala najskôr moju mamičku, potom učiteľky v škôlke a keď ma po troch rokoch už mali plné zuby a poslali ma predčasne do školy, ani tam som nepoľavila v snahe dozvedieť sa úplne všetko a hneď. Veľkou oblasťou môjho detského záujmu bola samozrejme aj príroda a fungovanie vecí okolo nás. Ak však teraz očakávate rovnako romantický príbeh prvých dotykov s astronómiou, aký ste mohli čítať od mojich predchodcov v tejto rubrike, budete veľmi sklamaní. Moje stretnutie s touto krásnou vedou sa totiž začalo veľmi kuriózne.

Aj keď knížiek o prírode bolo v mojej zbierke dosť, väčšinou som sa zaujímala o stránky plné rastlín, zvierat a prírodných krás. Nepamätám si, že by ma pohľad na hviezdy niekedy nejako oslovil. Čo sú hviezdy a prečo svietia, som samozrejme vedela. Každý večer ich predsa rozsvecoval deduško s lampášikom, pričom sa mu okolo nôh motal verný psík. Pre mladších čitateľov, ktorí zrejme už nevedia o čom hovorím: tak vyzerala a dodnes vyzerá znelka slovenského večerníčka. Obloha bola pre mňa neohmatateľná a príliš vzdialená a teda nezaujímavá. Navyše sme sa ako deti po zotmení von veľmi nedostali, takže na spočítanie všetkých mojich detských pohľadov na oblohu by hádam stačili dve ruky.

V pubertálnom veku ma už ani tie knihy o prírode neťahali. Bola som úplne typickou teenagerkou s prefarbenými vlasmi a v ruke s dievčenským časopisom typu Bravo girl. Vďaka prísnej výchove sa ma však flákanie sa po vonku a navštevovanie diskoték netýkalo. O ôsmej doma a hotovo! Preto som sa snažila využiť každú príležitosť k tomu, aby som predsalen mohla so svojou partiou vyraziť do nočných ulíc. Takáto príležitosť sa mi naskytla krátko pred mojimi pätnástymi narodeninami. Mamička odišla kamsi na víkend s kolegami a ja som ju presvedčila, že budem nocovať u kamarátky. Majstrovsky zahraný telefonát s kamoškinou "mamou" (inak Baruš, ešte raz díky) ju presvedčil, že budem naozaj v dobrých rukách. V skutočnosti sme však celá grupa nocovali u nás doma.

Na večerný program sme si vybrali príjemný podnik, kde sme pár hodín posedávali a len občas vybehli von na cigaretku. Ja som tomuto zlozvyku nikdy neprepadla, takže som vždy stála trochu nabok, ale potešenie z toho, tráviť tento dôležitý čas s mojou partiou mi stačilo. Ako sme tak sedeli vonku, vyzerajúc že fungujeme na parný pohon, objavil sa nevedno odkiaľ náš profesor chémie. Vtedy som chodila do piateho ročníka osemročného gymnázia a školský poriadok sme mali poriadne prísny. Žiadne vychádzky po desiatej hodine večer a fajčenie a pitie alkoholu bolo takmer ako trestný čin. Po takomto stretnutí sme teda trochu stuhli, nasledovala krátka debata na tému: "Čo vy tu, dievčatá, takto neskoro?", počas ktorej sa celá moja partia nenápadne vyparila a ostala som sama. Z ďalšej časti debaty na tému: "A čo vy tu, pán profesor?" vysvitlo, že sedem kilometrov od Senice (môjho bydliska) v dedinke Sobotište stojí malá hvezdáreň a že dotyčný profesor je vlastne akýmsi jej vedúcim. Tento nútený rozhovor trval asi len chvíľu, ale mne to vtedy prišlo ako celá večnosť.

Celú cestu domov sme s kamoškami rozmýšľali ako sa vyhnúť problémom v škole. Naša triedna profesorka totiž bola veľmi prísna a zásadová žena. Keby sa dozvedela o našom nočnom výlete, mali by sme to spočítané až do maturity. A tak sme hneď v pondelok cez prvú prestávku stáli v rade pred kabinetom chémie s poctivo nacvičeným prosebným výrazom. Je fakt, že nás pán profesor poriadne naťahoval a viditeľne sa bavil. Napokon však nenápadne naznačil, že otvárajú v Sobotišti astronomický krúžok a možno by nám neuškodilo, keby sme večery trávili radšej tam. Pochopili sme a "dobrovoľne" sme sa na krúžok prihlásili.

Až tu začína moja romantika. Po pár týždňoch som zo skupinky dievčat ostala hvezdáreň navštevovať iba ja. Vlasy som si síce farbila ďalej, ale moje záujmy sa rapídne menili. Veci nabrali rýchly spád, vo svojich pätnástich som sa stala členkou Slovenského zväzu astronómov amatérov (SZAA) a o pár mesiacov som našu Miestnu organizáciu SZAA v Sobotišti zastupovala na valnom zhromaždení. Na nasledujúcom valnom o päť rokov som sa stala predsedníčkou, azda najmladšou v histórii svetových astronomických organizácií.

Moja "profesionálna" astronomická dráha nabrala svoj smer čoskoro po vstupe do SZAA a to najmä vďaka Gabovi Szászovi a Marekovi Chrastinovi, ktorí momentálne pracujú na Masarykovej univerzite v Brne. Tí ma totiž naviedli na cestu premenných hviezd. S týmto ovplyvnením som sa v lete 2007 zúčastnila Praktika pre pozorovateľov premenných hviezd v Peci pod Sněžkou, kde som medzi inými skvelými astronómami spoznala aj Petra Sobotku, nie náhodou už teraz môjho menovca. U premenných hviezd som ostala až do svojej diplomovej práce. Svoje uplatnenie však vidím skôr v práci s ľuďmi. Popularizácia astronómie je to, čo považujem za jednu z najdôležitejších vecí v dnešnom svete. Aby ešte po nás bolo dostatok mladých ľudí, ktorý sa k tejto rubrike raz pripoja a napíšu sem o svojich prvých dotykoch s najkrajšou oblasťou prírodných vied.

Ešte hádam na záver malé poďakovanie. Ľudí, ktorým som za veľa vďačná je celý zástup, pretože vždy pri mne stál niekto, kto ma určitým spôsobom posunul o kus vyššie. Najväčšia vďaka však patrí spomínanému profesorovi chémie, RNDr. Svetozárovi Štefečkovi, ktorého doteraz hrdo nazývam svojim astronomickým otcom.

Zuzana Sobotková


A pak že se astronomem nemůže zdát každý. Každá. Dostat se ke hvězdám přes strach z paní učitelky, to se stane skutečně zřídka. A cesta od obarvených vlasů s dívčím časopisem pod rukama až k manželu astronomovi... Příběh Zuzany Sobotkové je proto dalším důkazem, že nikdy nemůžete zdaleka tušit, jak komplikované a skryté cestičky mohou člověka k astronomii dovést. Na podobné cestičky se vydáme i v příštím díle...




O autorovi

Astronomické začátky Seriál

Nepravidelný seriál redakce astro.cz, v němž se můžete seznámit s tím, jak se mnozí známí i méně známí (především) čeští a slovenští astronomové k astronomii dostali. Můžete se tak přesvětdčit o tom, že hvězdářem může být skutečně každý. Stačí se zahledět do nebe...



36. vesmírný týden 2025

36. vesmírný týden 2025

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 1. 9. do 7. 9. 2025. Měsíc bude v neděli v úplňku a 7. 9. nastane úplné zatmění Měsíce. Planety se dají pozorovat na ranní obloze, Saturn už celou noc. Slunce je aktivní a nastala erupce, po které nelze vyloučit slabší polární záři. Nejsilnější nosič současnosti Super Heavy úspěšně vynesl loď Starship, která následně úspěšně přečkala ohnivé peklo a dosedla na plánovaném místě v oceánu.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Temná mlhovina Barnard 150

Titul Česká astrofotografie měsíce za červenec 2025 obdržel snímek „Temná mlhovina Barnard 150“, jehož autorem je astrofotograf Václav Kubeš       Dávno, opravdu dávno již tomu. Někdy v době, kdy do Evropy začali pronikat Slované a začala se formovat Velkomoravská říše, v době, kdy Frankové

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

NGC7293 Helix

The “Snail,” or NGC 7293—the Helix Nebula—is the nearest and also the brightest planetary nebula, located in the constellation Aquarius. It ranks among the best-known planetary nebulae. The Snail Nebula is approximately 650 light-years from Earth. It formed about 25,000 years ago and is expanding at a velocity of 24 km/s. Thanks to its brightness of magnitude 7.3 and an apparent diameter of roughly 15 arcminutes, it is easy to observe with a telescope (or binoculars). It is also a very rewarding target for amateur observations. It is our nearest and, despite the NGC designation, the brightest planetary nebula in the sky. It is also the most extensive nebula in the sky, which is actually a drawback: despite its high total magnitude, its surface brightness is low. For this reason it was not discovered by Herschel and does not appear in Messier’s catalogue. Its true diameter is about 1.5 light-years, and it formed about 25,000 years ago when the progenitor star shed the outer layers of its atmosphere. The stellar core has become a white dwarf with a surface temperature of 130,000 °C and an apparent magnitude of 13.3. Owing to its high temperature, its radiation is predominantly ultraviolet and it can be seen only with a large telescope. The white dwarf illuminates its ejected envelopes—the nebula itself—which is expanding at 24 km/s. Once, this nebula was a star similar to our Sun—the view into the Helix Nebula reveals our very distant future. Within this nebula, as in many others, there are peculiar structures called cometary knots. They were first observed in 1996 in the Helix Nebula. They resemble comets in appearance but are incomparably larger: their heads alone reach twice the size of the Solar System, and their tails, pointing radially away from the central star, are up to 100 times the Solar System’s diameter. They expand at 10 km/s. Although they have nothing to do with real comets, part of their material may have originated in the progenitor star’s Oort cloud, which evaporated in the final stage of its evolution. These remarkable structures likely arose when a later, hotter shell ejected by the star ploughed into an earlier, cooler shell. The collision fragmented the shells into pieces, creating comet-like forms. It is possible that dust particles within the cometary knots gradually stick together to form compact icy bodies similar to Pluto. Equipment: SkyWatcher NEQ6 Pro, GSO Newtonian astrograph 200/800 (200/600 f/3), Starizona Nexus 0.75× coma corrector, Touptek ATR585M, AFW-M, Touptek LRGBSHO filters, Gemini EAF focuser, guiding via TS off-axis guider + PlayerOne Ceres-C, SVBony 241 power hub, automated backyard observatory with my own OCS (Observatory Control System). Software: NINA, Astro Pixel Processor, GraXpert, PixInsight, Adobe Photoshop Lights: 48×180 s R, 43×180 s G, 49×180 s B, 76×120 s L, 153×360 s H-alpha, 24×900 s OIII; master bias, flats, master darks, master dark flats Gain 150, Offset 300. July 24 to August 30, 2025 Belá nad Cirochou, northeastern Slovakia, Bortle 4

Další informace »