Úvodní strana  >  Články  >  Sluneční soustava  >  Aký je tvar heliosféry? Nové poznatky ponúka sonda Cassini a Voyager.

Aký je tvar heliosféry? Nové poznatky ponúka sonda Cassini a Voyager.

Heliosféra obklopujúca Slnečnú sústavu
Autor: Dialynas, et al.

Prístroj na sonde Cassini, ktorý skúma systém Saturnu už viac ako desať rokov, priniesol vedcom dôležité indície o tom, ako vyzerá koniec heliosféry (heliotail). Keď nabité častice zvnútra Slnečnej sústavy dosiahnu hranicu heliosféry, niekedy prechádzajú sériou výmeny nábojov s neutrálnymi atómami plynu z medzihviezdneho priestoru, strácajú a znova získavajú elektróny. Niektoré z týchto častíc sú odstrelené späť do vnútra Slnečnej sústavy ako rýchlo sa pohybujúce neutrálne atómy, ktoré môže namerať sonda Cassini.Všetky nové informácie zverejnil časopis Nature Astronomy 24. apríla 2017.    

Nové údaje z misie Cassini (NASA) v kombinácii s meraniami dvoch kozmických lodí Voyager a Interstellar Boundary Explorer (IBEX, NASA) naznačujú, že naše Slnko a planéty sú obklopené obrovským magnetickým poľom, ktorého pôvodcom je práve naše Slnko. Toto zistenie spochybňuje názor, že magnetické pole sa tiahne za Slnkom v tvare dlhého chvosta kométy. 

Slnko uvoľňuje konštantný prúd materiálu, ktorý nazývame slnečný vietor. Slnečný vietor zaplňuje vnútro Slnečnej sústavy a siaha až za obežnú dráhou Neptúna. Vytvára bublinu – takzvanú heliosféru – s veľkosťou približne 23 miliárd kilometrov. Celá Slnečná sústava, vrátane heliosféry, prechádza medzihviezdnym priestorom. Najrozšírenejším obrazom heliosféry bol obraz kometárnej štruktúry so zaoblenou hlavou a dlhým chvostom. Avšak nové údaje, ktoré vychádzajú z 11-ročného cyklu slnečnej aktivity ukazujú, že to predsalen môže vyzerať inak. Heliosféra môže byť zaoblená na oboch koncoch, takže jej tvar je takmer sférický.

Kostas Dialynas, líder nového výskumu, tvrdí, že namiesto predĺženého chvosta kométy je tento novo zistený tvar heliosféry spôsobený silným medzihviezdnym magnetickým poľom (oveľa silnejším, ako sa predpokladalo) v kombinácii s tým, že pomer medzi tlakom častíc a magnetickým tlakom vovnútri heliosféry je vysoký.

Pretože sa tieto častice pohybujú oveľa pomalšie než rýchlosť svetla, ich cesty zo Slnka k hranici heliosféry a späť trvá celé roky. Takže keď sa počet častíc prichádzajúcich zo Slnka zmení (zvyčajne v dôsledku 11-ročného cyklu) trvá roky, kým sa to odrazí v množstve neutrálnych atómov, ktoré smerujú naspať do vnútornej časti Slnečnej sústavy. Nové merania týchto častív odhalili niečo neočakávané – častice prichádzajúce z konca heliosféry odrážajú zmeny cyklu slnečnej aktivity skoro tak rýchlo ako tie, ktoré prichádzajú zo začiatku heliosféry. Ak by mal však koniec heliosféry koniec v tvare kometárneho chvosta, ukázali by sa tieto zmeny oveľa neskôr. Ale pretože sa ukazujú rovnako, znamená to, že tvar koncovej časti je približne rovnaký ako tvar na začiatku. Takže dlhý kometárny chvost nemusí existovať vôbec a heliosféra môže byť takmer okrúhla a symetrická.

Tento tvar môže byť dôsledkom kombinácie viacerých faktorov. Údaje z Voyageru 1 naznačujú, že magnetické pole za heliosférou je silnejšie ako sa predpokladalo, čo znamená, že by mohlo interagovať so slnečným vetrom na okrajoch heliosféry a spevniť chvost heliosféry.

To, ako vyzerá štruktúra heliosféry zohráva veľkú úlohu v tom, ako sa častice z medzihviezdneho priestoru, nazývané kozmické žiarenie, dostanú dovnútra Slnečnej sústavy, tam, kde sa nachádza Zem a ostatné planéty. Údaje z Voyageru 1 a 2, sondy Cassini a IBEX, sú neočakávaným zdrojom nových informácií pre štúdium dosahu slnečného vetra.

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Heliosféra


11. vesmírný týden 2026

11. vesmírný týden 2026

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 9. 3. do 15. 3. 2026. Měsíc bude v poslední čtvrti. Za soumraku už je dobře vidět Venuše, naopak Saturn je již jen pro nadšence. Merkur, Mars a Neptun nejsou vidět vůbec. Vysoko na večerní obloze jsou slabý Uran a výrazný Jupiter. Aktivita Slunce nízká, ale jsou na něm nějaké skvrny. Večer je na obloze dvojice slabých komet Wierzchos a MAPS, ráno nabízí R3 PanSTARRS a 24P/Schaumasse. Kromě večerního zvířetníkového světla nabízí tmavá březnová noc i možnost vidět téměř všechny objekty Messiérova katalogu, což někteří amatéři podnikají jako celonoční pozorovací maraton. Raketa SLS nakonec použije v budoucnu nový horní stupeň z rakety Vulcan místo vyvíjeného EUS. Falcon 9 vynáší jednu várku Starlinků za druhou, výjimkou bude start s družicí EchoStar XXV. Od ISS odletěla první z nových japonských zásobovacích lodí HTV-X. Před 245 lety objevil William Herschel planetu Uran.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Jupiter, přechod Io a jejího stínu

Titul Česká astrofotografie měsíce za únor 2026 obdržel snímek Karla Sandlera s názvem „Jupiter, přechod měsíce Io a jeho stínu“ Pohlédneme-li v současné době na noční oblohu, pravděpodobně nás zaujme jasný objekt, nacházející se nyní v souhvězdí Blíženců. Nejedná se o žádnou jasnou hvězdu.

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

LDN 1622

LDN 1622 – Boogeyman Nebula Na tejto snímke je zachytená temná hmlovina LDN 1622, známa aj pod prezývkou Boogeyman Nebula. Nachádza sa v oblasti súhvezdia Orión a jej typický tvar vytvára dojem temnej postavy vystupujúcej z červeného vodíkového pozadia. Nejde o objekt, ktorý svieti vlastným svetlom. Tmavé štruktúry tvoria husté oblaky medzihviezdneho prachu, ktoré pohlcujú a tienia svetlo hviezd aj žiariaceho plynu za nimi. Práve kontrast medzi tmavou prachovou hmotou a jemne žiariacou emisnou hmlovinou robí z LDN 1622 jeden z najzaujímavejších objektov tejto časti oblohy. V takýchto oblakoch sa ukrýva materiál, z ktorého v budúcnosti môžu vznikať nové hviezdy. Fotografovanie podobných objektov je náročné najmä preto, že jemné prechody medzi prachom a slabou hmlovinou vyžadujú dostatok kvalitných dát aj citlivé spracovanie. Tento objekt som fotil už koncom roka, no pre neustále inverzné počasie, odhalenú chybu v firmware filtrového kolesa a dokonca aj zlé kalibračné snímky som nebol spokojný s výsledkom. A keďže máme prekvapujúco jasné noci, tak som sa k nemu vrátil a nafotil ho nanovo. A som s týmto výsledkom oveľa viac spokojný Vybavenie: SkyWatcher NEQ6Pro, GSO Newton astrograf 200/800 (200/600 F3), Starizona Nexus 0.75x komakorektor, Touptek ATR585M, AFW-M, Touptek LRGB filtre, Baader SHO UltraHighspeed F2 3,5-4nm, Gemini EAF focuser, guiding TS Off-axis + PlayerOne Ceres-C, SVBony 241 power hub, DIY Rapsberry Pico klapka s flat panelom, automatizovaná astrobúdka s mojím vlastným OCS (observatory control system). Software: NINA, Astro pixel processor, GraXpert, Pixinsight, Adobe photoshop Lights 115x180sec. R, 106x180sec. G, 106x180sec. B, 171x120sec. L, 90x600sec Halpha, flats, master darks, master darkflats Gain 150, Offset 300. 27.1. až 7.3.2026 Belá nad Cirochou, severovýchod Slovenska, bortle 4

Další informace »