Úvodní strana  >  Články  >  Ostatní  >  Mapovanie magnetického mostu medzi našimi najbližšími galaktickými susedmi

Mapovanie magnetického mostu medzi našimi najbližšími galaktickými susedmi

Pohľad na Veľké a Malé Magellanovo mračno nad ESO’s VLT observation site v Chile.
Autor: ESO/Y. Beletsky

„Nielenže sú celé galaxie magnetické, ale slabé jemné vlákna spájajúce galaxie sú tiež magnetické. Kamkoľvek sa pozeráme na oblohu, nájdeme magnetizmus.“ – tvrdí na adresu novej štúdie Bryan Gaensler (z University of Toronto) publikovanej v časopise Monthly Notices of the Royal Astronomical Society.  

Veľké a Malé Magellanovo mračno sú trpasličné galaxie viditeľné z južnej pologule. Obe galaxie obiehajú našu Mliečnu dráhu a nachádzajú sa vo vzdialenosti 160 a 200 tisíc svetelných rokov od Zeme.Astronómovia po prvýkrát detekovali magnetické pole spojené s Magellanovým mostom (Magellanic Bridge), vlákno plynu o veľkosti 75 000 svetelných rokov, ktoré sa tiahne medzi najbližšími galaktickými susedmi Mliečnej dráhy – Veľkým a Malým Magellanovým mračnom (LMC a SMC).

Jane Kaczmarek, hlavný autor štúdie, PhD. študent na School of Physics, University of Sydney, tvrdí, že hoci sa v minulosti objavili indície, že takéto magnetické pole môže existovať, nik ho doposiaľ nepozoroval. Takéto kozmické magnetické polia možno detegovať len nepriamo, a to pozorovaním rádiových signálov zo stoviek veľmi vzdialených galaxií, ktoré ležia za LMC a SMC. Pozorovania boli uskutočnené pomocou Australia Telescope Compact Array radio telescope at the Paul Wild Observatory v New South Wales v Austrálii.

Rádiové žiarenie vzdialených galaxií slúžilo ako baterky na pozadí, ktoré svietia cez Magellanov most. Magnetické pole potom zmení polarizáciu rádiového signálu. Podľa toho ako sa polarizované svetlo zmení, vieme získať informácie o magnetickom poli. Rádiový signál, podobne ako svetelná vlna, osciluje alebo vibruje v jednom smere alebo rovine. Napríklad vlny na povrchu rybníka sa pohybujú hore-dole. Keď rádiový signál prechádza magnetickým poľom, rovina sa otáča. Tento jav je známy ako Faradayova rotácia a umožňuje astronómom merať silu a polaritu alebo smer magnetického poľa.

Veľké a Malé Magellanovo mračno viditeľné na oblohe nad rádiovým teleskopom v Austrálii. Autor: Mike Salway
Veľké a Malé Magellanovo mračno viditeľné na oblohe nad rádiovým teleskopom v Austrálii.
Autor: Mike Salway

Pozorovanie magnetického poľa môže poskytnúť poznatky o tom, či sa vytvorilo zvnútra Mosta po vytvorení štruktúry, alebo bol "odtrhnutý" z trpasličích galaxií, keď interagovali a vytvorili štruktúru. Vo všeobecnosti nevieme, ako sa vytvárajú takéto obrovské magnetické polia, ani to, ako ovplyvňujú tvorbu a vývoj galaxií. Práve na to nám môžu pomôcť naši najbližší galaktickí susedia. Pochopenie úlohy akú hrajú magnetické polia pri vývoji galaxií je základnou otázkou astronómie. Táto štúdia je preto veľkým prínosom medzi poznatky, ktoré vytvárajú mapu magnetického vesmíru. „Nielenže sú celé galaxie magnetické, ale slabé jemné vlákna spájajúce galaxie sú tiež magnetické. Kamkoľvek sa pozeráme na oblohu, nájdeme magnetizmus." – uzatvára Bryan Gaensler z University of Toronto.

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org
[2] dunlap.utoronto.ca



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Magnetické pole, Magellan


33. vesmírný týden 2026

33. vesmírný týden 2026

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 10. 8. do 16. 8. 2026. Měsíc bude v novu a nastane výrazné částečné zatmění Slunce, v části Evropy jako úplné. Venuše je vidět lépe přes den a večer je velmi nízko nad západním obzorem. Po půlnoci je už vidět Saturn a Neptun, ráno uvidíme Merkur, Mars a Uran. Aktivita Slunce je nízká. Nastává maximum meteorického roje Perseid. Zjasnila kometa 220P/McNaught a je dostupná i malým triedrem. Dopad Falconu 9 na Měsíc nevyvolal nijak zásadní oblak hmoty. Před 60 lety začal mapovat Měsíc Lunar Orbiter 1.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Srpková mlhovina a Mýdlová bublina

Titul Česká astrofotografie měsíce za červenec 2026 obdržel snímek Václava Kubeše „Srpková mlhovina a Mýdlová bublina“ „Srpková mlhovina a Mýdlová bublina“ je nejen název snímku, ale především označení objektů, s jejichž portrétem zvítězil Václav Kubeš v soutěži Česká astrofotografie měsíce. Tento

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

220P/McNaught – kométa, ktorá prekvapila druhýkrát

V skorých ranných hodinách 9. augusta 2026 som namieril ďalekohľad na krátkoperiodickú kométu 220P/McNaught, ktorá sa v uplynulých dňoch postarala o nečakané prekvapenie. Ešte koncom júla mala jasnosť približne 13.–14. magnitúdy, no začiatkom augusta prešla výrazným výbuchom aktivity a náhle zjasnela až približne na 6.–7. magnitúdu. Z nenápadného telesa určeného skôr pre fotografické pozorovania sa tak na krátky čas stal objekt dostupný aj väčším binokulárom. Zaujímavé je, že nejde o prvé podobné prekvapenie počas jej súčasného návratu k Slnku. Už na prelome mája a júna 2026 zaznamenala 220P/McNaught mimoriadne mohutný outburst, pri ktorom zjasnela približne o 9 až 10 magnitúd a dosiahla jasnosť okolo 8. magnitúdy. Počas nasledujúcich týždňov postupne zoslabla späť k 14. magnitúde, takže sa očakávalo ďalšie pozvoľné slabnutie. Namiesto toho však začiatkom augusta prišla druhá veľká erupcia, tentoraz dokonca s ešte vyššou výslednou jasnosťou. Na fotografii je dobre viditeľná rozsiahla zelenkastá plynná koma, obklopujúca veľmi jasnú a silne kondenzovanú centrálnu oblasť. Z nej vystupuje výrazná pretiahnutá štruktúra, ktorá dodáva kométe nezvyčajný kvapkovitý vzhľad. Zelené sfarbenie komy spôsobuje predovšetkým fluorescencia molekúl dvojatómového uhlíka C₂ vystavených ultrafialovému žiareniu Slnka. Pozorovania po júnovom výbuchu navyše ukázali, že 220P bola na C₂ pomerne bohatá a vykazovala aj výrazný prachový chvost. 220P/McNaught patrí medzi kométy Jupiterovej rodiny. Okolo Slnka obehne približne raz za 5,5 roka a pri tomto návrate prešla perihéliom 14. júna 2026 vo vzdialenosti približne 1,56 AU od Slnka. Objavil ju austrálsky astronóm Robert H. McNaught 20. mája 2004 na snímkach zo Siding Spring Observatory. V čase môjho fotografovania 9. augusta sa kométa nachádzala v súhvezdí Veľryby, približne 1,65 AU od Slnka a 1,22 AU od Zeme. Čo presne stojí za dvojicou takýchto výrazných výbuchov aktivity, zatiaľ nie je isté. Podobné udalosti môžu súvisieť s náhlym odkrytím čerstvého prchavého materiálu, kolapsom časti povrchu jadra alebo jeho čiastočnou fragmentáciou. Práve nepredvídateľnosť komét však robí ich pozorovanie mimoriadne zaujímavým – a 220P/McNaught v roku 2026 ukazuje, že aj zdanlivo nenápadná periodická kométa dokáže pripraviť veľmi výrazné prekvapenie. Vybavenie: SkyWatcher NEQ6Pro, GSO Newton astrograf 200/800 (200/600 F3), Starizona Nexus 0.75x komakorektor, Touptek ATR585M, AFW-M, Touptek LRGB filtre, Gemini EAF focuser, guiding TS Off-axis + PlayerOne Ceres-C, SVBony 241 power hub, DIY Rapsberry Pico klapka s flat panelom, automatizovaná astrobúdka s mojím vlastným OCS (observatory control system). Software: NINA, Astro pixel processor, Pixinsight, Adobe photoshop Lights 14x90sec. R, 12x90sec. G, 12x90sec. B, 15x60sec. L, flats, master darks, master darkflats Gain 150, Offset 300. 9.8.2026 Belá nad Cirochou, severovýchod Slovenska, bortle 4

Další informace »