Úvodní strana  >  Články  >  Ostatní  >  Na akú vzdialenosť môže supernova spôsobiť hromadné vymieranie na Zemi?

Na akú vzdialenosť môže supernova spôsobiť hromadné vymieranie na Zemi?

Výbuch supernovy - materiál expandujúci závratnými rýchlosťami.
Autor: Bill Saxton, NRAO/AUI/NSF

V roku 2016 vedci publikovali dôkazy vychádzajúce z izotopov železa 60 na starom morskom dne, že výbuch supernovy asi pred 2,6 miliónmi rokov narazil na Zem. Toto tvrdenie podporil Adrian Melott, profesor fyziky a astronómie, podporil tieto zistenia v časopise Nature v článku s názvom Supernovy v okolí.

Melott pokračoval vo výskume skúmaním účinkov supernov na biológiu Zeme. V časopise Astrophysical Journal, sa jeho vedeckí kolegovia domnievajú, že odhadovaná vzdialenosť dosahu supernovy spred 2,6 miliónmi rokov, by sa mala znížiť na polovicu. Hoci sa časový odhad tejto udalosti nezmenil, zmenila sa vzdialenosť. Teraz je odhad vzdialenosti väčší ako 150 svetelných rokov. Výbuch supernovy v takomto rozsahu pravdepodobne nespôsobí hromadné vymieranie na Zemi – hovorí Melott.

V roku 2003 sa táto zóna odhadovala na približne 25 svetelných rokov od Zeme. Teraz si však myslíme, že je o niečo väčšia. Najprv došlo k posunu na viac ako 40 alebo 50 svetelných rokov. Teraz sa hovorí, že takáto udalosť vo vzdialenosti 150 svetelných rokoch by síce mala nejaký vplyv na život na Zemi, ale nepriniesla by masové vymieranie.

098041.png Autor: NASA

Autor: NASA

Rakovina a génové mutácie sú najzreteľnejšími dôsledkami výbuchu supernovy na biológiu Zeme. Vedci sa zamerali na fosílny záznam v Afrike, ktorý je najviac geograficky stabilný kontinent na Zemi počas pleistocénu – kedy sa pravdepodobne odohral výbuch supernovy. Nedošlo síce ku hromadnému vymieraniu, ale v tom čase sa odohralo veľa prípadov zániku a premeny druhov. Je však ťažké všetky tieto udalosti pripísať výlučne supernove, pretože existuje veľa ďalších konkurenčných efektov. Je tiež možné, že pred 2,6 miliónmi rokmi v Afrike bola strata stromov spojená s nárastom trávnatých porastov, pravdepodobne spôsobená bleskmi, ktoré vyvolali požiary.

Ukázuje sa, že hoci aj vzdialený výbuch supernovy viditeľný na našej oblohe by mal negatívne dôsledky pre takmer všetky živé organizmy. Jedná sa napríklad o zníženie kvality spánku, zhoršenie produkcie melatonínu, či zmeny v správaní. Ale tento efekt by trval približne mesiac. A takéto dôkazy vo fosílnych záznamoch neuvidíme.

Najbližšia potenciálna supernova by mohla byť v podaní hviezdy Betelgeuse, vzdialenej 600 svetelných rokov od Zeme. A to je oveľa ďalej, aby mohla spôsobiť rapídne vymieranie na Zemi. Je však dosť blízko na to, aby sme videli nádherný úkaz na oblohe aj cez deň, a to bez škodlivých účinkov.

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Supernova


36. vesmírný týden 2025

36. vesmírný týden 2025

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 1. 9. do 7. 9. 2025. Měsíc bude v neděli v úplňku a 7. 9. nastane úplné zatmění Měsíce. Planety se dají pozorovat na ranní obloze, Saturn už celou noc. Slunce je aktivní a nastala erupce, po které nelze vyloučit slabší polární záři. Nejsilnější nosič současnosti Super Heavy úspěšně vynesl loď Starship, která následně úspěšně přečkala ohnivé peklo a dosedla na plánovaném místě v oceánu.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Temná mlhovina Barnard 150

Titul Česká astrofotografie měsíce za červenec 2025 obdržel snímek „Temná mlhovina Barnard 150“, jehož autorem je astrofotograf Václav Kubeš       Dávno, opravdu dávno již tomu. Někdy v době, kdy do Evropy začali pronikat Slované a začala se formovat Velkomoravská říše, v době, kdy Frankové

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

NGC7293 Helix

The “Snail,” or NGC 7293—the Helix Nebula—is the nearest and also the brightest planetary nebula, located in the constellation Aquarius. It ranks among the best-known planetary nebulae. The Snail Nebula is approximately 650 light-years from Earth. It formed about 25,000 years ago and is expanding at a velocity of 24 km/s. Thanks to its brightness of magnitude 7.3 and an apparent diameter of roughly 15 arcminutes, it is easy to observe with a telescope (or binoculars). It is also a very rewarding target for amateur observations. It is our nearest and, despite the NGC designation, the brightest planetary nebula in the sky. It is also the most extensive nebula in the sky, which is actually a drawback: despite its high total magnitude, its surface brightness is low. For this reason it was not discovered by Herschel and does not appear in Messier’s catalogue. Its true diameter is about 1.5 light-years, and it formed about 25,000 years ago when the progenitor star shed the outer layers of its atmosphere. The stellar core has become a white dwarf with a surface temperature of 130,000 °C and an apparent magnitude of 13.3. Owing to its high temperature, its radiation is predominantly ultraviolet and it can be seen only with a large telescope. The white dwarf illuminates its ejected envelopes—the nebula itself—which is expanding at 24 km/s. Once, this nebula was a star similar to our Sun—the view into the Helix Nebula reveals our very distant future. Within this nebula, as in many others, there are peculiar structures called cometary knots. They were first observed in 1996 in the Helix Nebula. They resemble comets in appearance but are incomparably larger: their heads alone reach twice the size of the Solar System, and their tails, pointing radially away from the central star, are up to 100 times the Solar System’s diameter. They expand at 10 km/s. Although they have nothing to do with real comets, part of their material may have originated in the progenitor star’s Oort cloud, which evaporated in the final stage of its evolution. These remarkable structures likely arose when a later, hotter shell ejected by the star ploughed into an earlier, cooler shell. The collision fragmented the shells into pieces, creating comet-like forms. It is possible that dust particles within the cometary knots gradually stick together to form compact icy bodies similar to Pluto. Equipment: SkyWatcher NEQ6 Pro, GSO Newtonian astrograph 200/800 (200/600 f/3), Starizona Nexus 0.75× coma corrector, Touptek ATR585M, AFW-M, Touptek LRGBSHO filters, Gemini EAF focuser, guiding via TS off-axis guider + PlayerOne Ceres-C, SVBony 241 power hub, automated backyard observatory with my own OCS (Observatory Control System). Software: NINA, Astro Pixel Processor, GraXpert, PixInsight, Adobe Photoshop Lights: 48×180 s R, 43×180 s G, 49×180 s B, 76×120 s L, 153×360 s H-alpha, 24×900 s OIII; master bias, flats, master darks, master dark flats Gain 150, Offset 300. July 24 to August 30, 2025 Belá nad Cirochou, northeastern Slovakia, Bortle 4

Další informace »