Úvodní strana  >  Články  >  Sluneční soustava  >  Po stopách súrodencov Slnka

Po stopách súrodencov Slnka

Súrodenec Slnka, hviezda s označením HD 162826 nie je viditeľná voľným okom, ale za použitia triédra ju môžeme vidieť v blízkosti jasnej hviezdy Vega.
Autor: Ivan Ramirez/Tim Jones/McDonald Observatory

Výskumný tím vedený Ivanom Ramirezom z University of Texas v Austine identifikoval prvého kandidáta na súrodenca Slnka – hviezdu, ktorá sa zrodila z rovnakého mračna plynu a prachu. Ramirezove metódy zároveň pomôžu astronómom nájsť ďalších slnečných súrodencov, čo by mohlo viesť k hlbšiemu pochopeniu toho, ako a kde sa vytvorilo naše Slnko a ako sa naša Slnečná sústava stala vhodným miestom pre život. Štúdiu publikovali v časopise Astrophysical Journal.

Stav doterajšieho astronomického poznania nám hovorí mnohé o vzniku a vývoji hviezd. Vieme, že hviezdy vznikajú gravitačným kolabsom obrovských hmlovín, a že sa väčšinou z tohto kolabsu zrodí nie jedna, ale viacero hviezd. Takýmto spôsobom sa formujú tzv. otvorené hviezdokopy.

Hviezdokopy však nepatria medzi dlhodobo stabilné systémy. V dôsledku vzájomných gravitačných interakcií sa za niekoľko desiatok až stoviek miliónov rokov rozplynú do priestoru. Spektroskopické analýzy nám poskytujú dôkazy o tom, že sa v tomto prípade naozaj jedná o mladé hviezdy.

Naše Slnko však vo vesmíre pôsobí osamelo – astronómovia si však kladú otázku, kam sa podeli jeho súrodenci? Pátranie po nich je aj so súčasnými vedeckými metódami obtiažne. Predsa len, od zrodu Slnka ubehlo viac ako 4,5 miliárd rokov a jeho súrodenci sa dávno „rozutekali“. Vedci si však v tomto pátraní stanovili podmienky, vďaka ktorým vedia týchto súrodencov identifikovať. Po prvé, títo kandidáti musia mať rovnaké chemické zloženie ako Slnko (keďže pochádzajú z tej istej hmloviny) a po druhé, ich dráhy sa museli v minulosti pretínať. Táto druhá podmienka však vzhľadom ku zložitým zmenám trajektórií hviezd v dôsledku ich tesných preletov nie je ľahkou záležitosťou. Treťou podmienkou je rovnaký vek.

Už v roku 2014 vedci zverejnili objav pravdepodobného súrodenca Slnka. Ide o hviezdu s označením HD 162826 v súhvezdí Herkula, nachádzajúcu sa od nás vo vzdialenosti 110 svetelných rokov. Je to hviezda spektrálnej triedy F8, teda približne o 15% hmotnejšia ako Slnko. Vieme, že okolo nej neobieha žiadna planéta vo veľkosti Jupitera, šúdie však nevylučujú prítomnosť menších terestrických planét. Táto hviezda nie je viditeľná voľným okom, ale ľahko ju zbadáme v menšom ďalekohľade.

Katalóg takýchto kandidátov už obsahuje viac ako 30 rôznych hviezd a podieľa sa na ešte väčšom výskumnom projetke – snahe o čo najväčšiu a najpresnejšiu trojrozmernú mapu Mliečnej dráhy. 

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org
[2] astronomy.com



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Hvězdy, Slunce, Dvojník Slunce


36. vesmírný týden 2025

36. vesmírný týden 2025

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 1. 9. do 7. 9. 2025. Měsíc bude v neděli v úplňku a 7. 9. nastane úplné zatmění Měsíce. Planety se dají pozorovat na ranní obloze, Saturn už celou noc. Slunce je aktivní a nastala erupce, po které nelze vyloučit slabší polární záři. Nejsilnější nosič současnosti Super Heavy úspěšně vynesl loď Starship, která následně úspěšně přečkala ohnivé peklo a dosedla na plánovaném místě v oceánu.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Temná mlhovina Barnard 150

Titul Česká astrofotografie měsíce za červenec 2025 obdržel snímek „Temná mlhovina Barnard 150“, jehož autorem je astrofotograf Václav Kubeš       Dávno, opravdu dávno již tomu. Někdy v době, kdy do Evropy začali pronikat Slované a začala se formovat Velkomoravská říše, v době, kdy Frankové

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

NGC7293 Helix

The “Snail,” or NGC 7293—the Helix Nebula—is the nearest and also the brightest planetary nebula, located in the constellation Aquarius. It ranks among the best-known planetary nebulae. The Snail Nebula is approximately 650 light-years from Earth. It formed about 25,000 years ago and is expanding at a velocity of 24 km/s. Thanks to its brightness of magnitude 7.3 and an apparent diameter of roughly 15 arcminutes, it is easy to observe with a telescope (or binoculars). It is also a very rewarding target for amateur observations. It is our nearest and, despite the NGC designation, the brightest planetary nebula in the sky. It is also the most extensive nebula in the sky, which is actually a drawback: despite its high total magnitude, its surface brightness is low. For this reason it was not discovered by Herschel and does not appear in Messier’s catalogue. Its true diameter is about 1.5 light-years, and it formed about 25,000 years ago when the progenitor star shed the outer layers of its atmosphere. The stellar core has become a white dwarf with a surface temperature of 130,000 °C and an apparent magnitude of 13.3. Owing to its high temperature, its radiation is predominantly ultraviolet and it can be seen only with a large telescope. The white dwarf illuminates its ejected envelopes—the nebula itself—which is expanding at 24 km/s. Once, this nebula was a star similar to our Sun—the view into the Helix Nebula reveals our very distant future. Within this nebula, as in many others, there are peculiar structures called cometary knots. They were first observed in 1996 in the Helix Nebula. They resemble comets in appearance but are incomparably larger: their heads alone reach twice the size of the Solar System, and their tails, pointing radially away from the central star, are up to 100 times the Solar System’s diameter. They expand at 10 km/s. Although they have nothing to do with real comets, part of their material may have originated in the progenitor star’s Oort cloud, which evaporated in the final stage of its evolution. These remarkable structures likely arose when a later, hotter shell ejected by the star ploughed into an earlier, cooler shell. The collision fragmented the shells into pieces, creating comet-like forms. It is possible that dust particles within the cometary knots gradually stick together to form compact icy bodies similar to Pluto. Equipment: SkyWatcher NEQ6 Pro, GSO Newtonian astrograph 200/800 (200/600 f/3), Starizona Nexus 0.75× coma corrector, Touptek ATR585M, AFW-M, Touptek LRGBSHO filters, Gemini EAF focuser, guiding via TS off-axis guider + PlayerOne Ceres-C, SVBony 241 power hub, automated backyard observatory with my own OCS (Observatory Control System). Software: NINA, Astro Pixel Processor, GraXpert, PixInsight, Adobe Photoshop Lights: 48×180 s R, 43×180 s G, 49×180 s B, 76×120 s L, 153×360 s H-alpha, 24×900 s OIII; master bias, flats, master darks, master dark flats Gain 150, Offset 300. July 24 to August 30, 2025 Belá nad Cirochou, northeastern Slovakia, Bortle 4

Další informace »