Úvodní strana  >  Články  >  Ostatní  >  Vedci zaostrili na ionizovaný vodík v Mliečnej dráhe

Vedci zaostrili na ionizovaný vodík v Mliečnej dráhe

Obrázok ionizovaného vodíka v Mliečnej dráhe.
Autor: WHAM COLLABORATION, UW–MADISON, SPACE SCIENCE INSTITUTE & NATIONAL SCIENCE FOUNDATION

Na začiatku 70-tych rokov 20. storočia na University of Wisconsin–Madison's Physical Sciences Laboratory, astrofyzik Ron Reynolds zamieril na oblohu špeciálne zostrojený spektrometer a objavil tak predtým neznámy prvok v Mliečnej dráhe. Všade kam sa pozrel pozoroval slabo červenú žiaru ionizovaného vodíka. Bol to prvý jasný dôkaz, že obrovské oblaky ionizovaných atómov vodíka – vodíka zbaveného elektrónov – prestupujú vesmír medzi hviezdami. „Nikto neočakával, že uvidí ionizovaný vodík uprostred ničoho,“ povedal v rozhovore v roku 2004. „Je to všade na oblohe, ale najjasnejšie práve v rovine galaxie.“

Vychádzajúc z týchto prvých pokusov, Reynolds a jeho kolegovia, vrátane Matte Haffnera, UW–Madison's astronomy department, vyvinuli WHAM – spektrometer schopný detegovať slabé, difúzne svetlo pochádzajúce z priestoru medzi hviezdami. Prístroj podporovaný National Science Foundation a prevádzkovaný Space Science Institute v Colorade, je za posledných 20 rokov v takmer nepretržitej prevádzke.

Keď sa Haffner ujal vedenia WHAMu po tom, čo Reynolds v roku 2005 odišiel do dôchodku, sa spolu s jeho kolegmi podujali na detajlný prieskum ionizovaného vodíka, ktorý prestupuje Mliečnu dráhu. "Reynoldsova vrstva" – pomenovaná po svojom objaviteľovi, je mapovaná prístrojom WHAM a ukazuje nám masívne množstvo ionizovaného vodíka. Ide o štruktúru s priemerom 75 000 svetelných rokov a hrúbkou 6 000 svetelných rokov, ktorá obklopuje rovinu Mliečnej dráhe a rotuje spolu s ňou.

Je to niečo ako galaktická atmosféra," hovorí Haffner. „Vo viditeľnej časti spektra, vidíme rovnaký typ emisie, ktorý osvetľuje jasné hmloviny, avšak vo väčšine galaxií je toto svetlo veľmi slabé.“ Ionizovaný vodík je jednou z ingrediencií, ktoré tvoria to, čo astronómovia nazývajú medzihviezdnym médiom – zmesou prachu a plynu, ktoré sa nachádza medzi hviezdami. Tieto zložky sú súčasťou príbehu galaktického života a smrti, vysvetľuje Haffner. Oblaky materiálu nachádzajúceho sa v medzihviezdnom priestore pochádzajú zo zomierajúcich hviezd, a napokon sa  z nich zrodia nové hviezdy a planéty. Zloženie a dynamika tohto medzihviezdneho média nám napovedá o tom ako sa galaxie vyvíjali. „Naša galaxia je stredného veku," hovorí Haffner. Stredný vek pre galaxiu znamená, že neprechádza dramatickými zmenami typickými pre staršie alebo mladšie galaxie.

Jeden z dôvodov, prečo WHAM pozoruje toľko ionizovaného vodíka v rovine galaxie, je, že sa v ňom nachádza veľa horúcich hviezd. Avšak otázne zostáva to, ako sa mraky ionizovaného vodíka môžu vyskytovať aj vo vzdialenosti niekoľkých svetelných rokov nad rovinou Galaxie. „Aby sme videli túto emisiu všade, plyn musí byť ionizovaný, avšak aké zdroje energie dokážu udržiavať tento ionuzovaný stav?“ To, nad čím Haffner a ďalší vedci uvažujú, je, že hviezdy spektrálneho typu O (veľmi veľké, jasné s relatívne krátkou životnosťou, v rozmedzí od 15 do 90-násobku hmotnosti Slnka) sú nejakým spôsobom schopné ionizovať plyn naprieč Galaxiou, ďaleko od hviezdnych jaslí v galaktickej rovine. Dôkazy pre túto myšlienku priniesli informácie z WHAM, ktoré v roku 2003 zvrhli predstavu, že ionizovaný vodík sa vyskytuje len v takzvaných hmlovinách Strömgren Sphere, v bezprostrednej blízkosti hviezd sprektrálneho typu O.

WHAM môže jedného dňa poskytnúť dostatočné množstvo informácií, ktoré by mohli odhalil tajomstvo toho, ako môže byť vodík v medzihviezdnom priestore ionizovaný – ďaleko od hviezd, ktoré astronómovia považujú za pôvodcov ionizácie. Vedci pokračujú v prieskume Galaxie počas každej jasnej bezmesačnej noci. Nedávno Haffner a jeho kolegovia zhromažďovali údaje z Magellanových mračien, dvoch menších susedných galaxií viditeľných z južnej pologule Tieto informácie z galaxií za Mliečnou dráhou nám môžu pomôcť vyriešiť tajomstvá našej vlastnej Galaxie.

Zdroje a doporučené odkazy:
[1] phys.org



O autorovi

Viktória Zemančíková

Viktória Zemančíková

Mgr. Viktória Zemančíková, PhD. (*1990, Košice) je slovenská popularizátorka astronomie. Do hvězdné oblohy se zamilovala už jako malé dítě a vesmír je její celoživotní vášní. Je absolventka pomaturitního studia astronomie na Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanově a též pracovala na Hvězdárně a palnetáriu v Prešově. Vyjma hvězdnému nebi a vesmíru se věnovala filosofii a metodologii vědy v rámci doktorandského studia na Univerzitě Pavla Jozefa Šafárika v Košicích. Je autorkou astronomického kalendáře v časopise Quark a na stránkach Slovenského zväzu astronómov. Publikuje populárně-vedecké články na portálu www.pc.sk.

Štítky: Ionizace, Galaxie, Ionizovaný vodík


38. vesmírný týden 2026

38. vesmírný týden 2026

Přehled událostí na obloze a v kosmonautice od 14. 9. do 20. 9. 2026. V pondělí 14. 9. dopoledne dojde k zákrytu Venuše Měsícem, viditelnému i z Česka na denní obloze. Měsíc pak dál poroste k první čtvrti, kterou dosáhne v pátek 18. 9. Venuše se mezitím blíží k letošnímu největšímu jasu, na ranní obloze vysoko stojí Mars a níž Jupiter, zatímco Saturn a Neptun jsou vidět prakticky celou noc a blíží se ke svým letošním opozicím. Hlavní kosmonautickou událostí týdne měl být první orbitální start rakety Starship se skutečnými družicemi Starlink V3, ale byl odložen na 22. 9. Očekáváme start evropské Vegy-C s družicemi Sentinel-3C a FLEX. Před 75 lety zemřel český astronom František Nušl, spoluzakladatel České astronomické společnosti.

Další informace »

Česká astrofotografie měsíce

Sedm tváří zatmění

Titul Česká astrofotografie měsíce za srpen 2026 obdržel snímek Pavla Karase „Sedm tváří zatmění“   12. srpna tohoto roku přinesl nejen astronomům jeden z nejúžasnějších jevů, které nám příroda může připravit. Měsíc se na své dráze oblohou dostal na spojnici Země – Slunce a alespoň pro některé

Další informace »

Poslední čtenářská fotografie

Iris Nebula

Iris Nebula (známá také jako NGC 7023 nebo Caldwell 4) je jasná reflexní mlhovina nacházející se asi 1 300 světelných let od Země v souhvězdí Cefea. Mlhovina je osvětlena hvězdičkou +7,4 s označením HD 200775. Je to šest světelných let v průměru. Mlhovinu objevil v roce 1794 sir William Herschel, astronom, kde byla poté přidána do Nového všeobecného katalogu (NGC). Mlhovina je členem Cepheus Flare. Nachází se v blízkosti proměnné hvězdy typu Mira T Cephei a v blízkosti jasné velikosti +3.23 proměnné hvězdy Beta Cephei (Alfirk). Označení NGC 7023 odkazuje na otevřenou hvězdokupu uvnitř větší reflexní mlhoviny označené LBN 487. Charakteristika Mlhovina Iris má komplexní strukturu oblaků a vláknových struktur. Distribuce těchto oblaků je vysoce nehomogenní, obsahuje několik hustých ozařovaných struktur. Bylo pozorováno několik fotodisociačních oblastí (PDR) a disociačních front (FD) hraničících s dutinou, když most osvětlil hřebeny směrem k severozápadnímu, jihozápadnímu a východnímu směru. Tyto oblasti jsou poháněny měkkými radiačními poli s efektivními teplotami 18.000 Kelvinů a G 0 ~2,6 ×10^3. Tyto mraky mají maximální hustotu od 10 4 /cm 3 do 10 6 / cm 33. Uvnitř oblaků tyto hustoty ubývají. Odtoky z binárních hvězd v blízkosti středu mlhoviny Iris vybojovaly bikónickou dutinu a vyvolaly vznik několika fotodisociačních oblastí (PDR 1 a PDR 2). Obecně platí, že každé vlákno H 2 má odpovídající prodlouženou červenou emisi (ERE). Tato vlákna ERE jsou obecně o 10% širší. Vlákna ERE jsou upravena ve dvoustupňovém procesu. První krok vyžaduje foton s energií 10,5 eV k výrobě nosiče ERE. Tyto nosiče jsou pravděpodobně PAH, protože odpovídají třem kritériím: (1) mají ionizační nebo disociační potenciál, který přesahuje 10,5 eV, (2) vykazují silnou absorpci v optické nebo blízké UV spektrální oblasti a (3) je schopen efektivní fotoluminiscence. To se pravděpodobně provádí procesem fotoionizace a fotodisociace vhodného prekurzoru. Druhý krok vyžaduje dostatečné množství čerpání ERE, které je přenášeno hojnými optickými a téměř UV fotony, energizujícími ERE. Mlhovina Iris obsahuje polycyklické aromatické uhlovodíky (PAH), velké organické molekuly, které mají své carbonsuhlíky uspořádané do tvarů podobných medu a jejich vodíků.

Další informace »